Problémy detí (nielen) s učením

Nie som žiaden detský psychológ ani sociológ. Nemám žiaden teoretický aparát. Ak sa dostanem do kontaktu s mladými a deťmi, je to vďaka organizácii, kde dobrovolničím a viacerým (cca 6-7) rokom doučovania. Takže všetko, čo si o tejto téme myslím, sa na mňa nalepilo z čistého prežitia mnohých, až zarážajúco podobných, situácii. To len pre istotu.

Ak má dieťa problém s učením, prvotná "chyba" je v jeho rodičoch. Toto je záver, ku ktorému som, bohužiaľ, časom dospel.

Ak ma niektorí rodičia povolajú do služby, väčšinou očakávajú, že za pár týždňov zlepším známky ich dieťaťa. To, samozrejme, nie je možné. A ak sa to náhodou niekomu podarí, jedná sa iba o krátkodobý účinok, čo, žiaľ, nie je pre dieťa to najlepšie. Zhoršenie známok, príp. ich dlhodobá slabšia úroveň, je totiž väčšiou (ak nepočítam šialené učiteľky, prechod na inú školu, choroba, atď.) iba sprievodný jav, ktorý naznačuje nejaký iný, najskôr psychický, problém vo vývoji dieťaťa. V čom je teda problém? (Podľa mojich skromných hodnotení, ktoré sa nesnažia generalizovať, aj keď to tak môže vyznieť.)

Dieťa, tak ako každý iný človek, ba dokonca ešte viac, keďže je vo vývoji, potrebuje podporu. Potrebuje ju neustále. Aj keď sa mu momentálne horšie darí. Vtedy práve najviac. Každé dieťa túži po pozornosti rodičov. Ak sa učí horšie, získava ju oveľa ľahšie. Rodičia síce nie sú nadšení, ale skôr sa opýtajú na deň v škole apod. (Väčšina detí a mladých odpovedá na podobné otázky podráždene, ako som aj ja zvykol, ale keby tú otázku aspoň občas nepočuli, pocítili by nezáujem.) Preto je fajn zaujímať sa o dieťa, aj keď je úplne normálne.

Mnohí rodičia by argumentovali, že musia byť na syna či dcéru tvrdší, aby to niekam v živote dotiahol/dotiahla. Tu sú dva základné problémy. Po prvé, dieťa je ľudská bytosť túžiaca po samej sebe rovnako, ako my dospelí. Nie je len víziou našich nesplnených snov. Nemusí byť najlepším právnikom v republike, nemusí mať červený diplom, nemusí dokonca ani ísť na vysokú školu a môže byť kľudne aj smetiarom (vážim si ich, nepovažujem to za podradnú prácu). Najdôležitejšie je, aby bolo šťastné. Jeho šťastie nemusí byť našim šťastím. Našou úlohou je dať mu krídla, lietať za neho nemôžeme. Ako môže vedieť, čo je pre neho dobré a čo ak spraví chyby? Možno to nevie a určite nejaké spraví. Ale sú to jeho chyby a jeho rozhodnutia. Jedine tie ho môžu posunúť ďalej. My sme tu, aby sme mu pomohli vstať a nevzdať sa. Že deti nie sú dostatočne zodpovedné? Ak im zodpovednosť nedáme, určite ju mať nebudú. Potrebujú citíť dôveru. Nemôžeme im predsa každý deň otĺkať o hlavu, že sa neučili poriadne, že nedoceňujú vážnosť situácie, že ich nič nezaujíma a pritom netušíme, o čo majú záujem, aké sú ich sny. Každý nejaké má a to, že nám ich nehovoria (čo je úplne v poriadku), neznamená, že nie sú. Možno detské a nereálne, ale sú ich. Veď koľko "detských" a nereálnych snov máme aj my.
No, nakoniec sa to zmestilo všetko do jedného - zjavne všetko so všetkým súvisí.

Čo si teda myslím, že by sme mali robiť?
Prvoradá je podpora, pocit, že nemusí bojovať o svoje miesto v pozornosti rodičov. Neznamená to, že mu všetko dovolíme, všetko kúpime - to ani náhodou. Znamená to, že ho budeme milovať "aj keď nie je čistý jednotkár". Láska sa za majetok vymeniť nedá. Bohužiaľ, mnohí to robíme. Radšej milý úsmev každý deň ako Playstation pod stromček.
Rovnako dôležité je nevnucovať náš pohľad na úspech. Niekto je dobrý v tom a iný v tamtom, podporu si zaslúži každý. Taká poznámka pod čiaru - nikto neprijíma rád normy iných, bránime sa im a snažime sa ich obchádzať, ignorovať, vyvolávajú v nás hnev a agresiu. Keď sme deti, môžeme sa správať akokoľvek a okolie to toleruje. Keď však starneme, zrazu okolie začne očakávať, že sa budeme správať podľa nejakých noriem - morálnych či právnych. Nie je teda divu, že v puberte sme podráždenejší a nedotkliví. Nehodnotím, len konštatujem.
Samozrejme je dôležitá motivácia. Najlepšou motiváciou pre človeka (nech je akokoľvek starý) je možnosť byť sám sebou.

Ako sa teda snažím doučovať?
Známky sú mi ukradnuté, nepovažujem ich za dôležité. Za oveľa dôležitejšie považujem vrátiť mojím zverencom zdravé sebavedomie, uistiť ich, že môžu samostatne rozmýšlať (a viesť ich k tomu), lebo jedine tak môžu napredovať. Je zbytočné nabifliť sa vzorce z matematiky a pritom nevedieť pohnúť samostatne hlavou. Keď doučujem matematiku, nerobím to preto, že je dôležitá na prijímačky na strednú či výšku, ale preto, že učí rozmýšlať (rovnako tak aj iné predmety, i keď iným spôsobom). Snažím sa dôverovať a aby mi dôverovali. Snažím sa byť spojencom.

Nemám deti a uvedomujem si, že vychovávať dieťa je asi to najťažšie a najzodpovednejšie, čo nás môže v živote stretnúť. Je možné, že keď nastane môj čas, tiež si neuvedomím množstvo vecí, ale dúfam, že sa v tom prípade nájde niekto, kto mi otvorí oči:)